Umenie dávať
Máme plné stoly, len-len sa polámať.
Príde mi na um nevdojak “Ivkova biela mať”,
keď hrnček kávy a koláč pani učiteľky
znamenal viac, ako dnes smartfón, hoc neveľký.
Zdá sa, že nevieme, čo nám vlastne chýba.
Ako to žijeme?! Kde sa stala chyba?!
“Nieto dosť roboty, zárobkov, peňazí”
Pri týchto nárekoch riadne ma zamrazí
a hlavou myšlienka čudná mi preletí:
Vari nám slnko dosť nesvieti? Nemáme chuť žiť?
Tak načo sme na svete a prečo prerstali sme piť?!
Prečo sa nechceme tešiť aj z drobností?
Prečo vždy hlavu nám plnia len starosti?
Prečo? Prečo? Prečo? Nechýba nám niečo?
A čo! Každý si hľadaj svoju odpoveď. No vedz!
Nie vždy ju nájdeš jak stratenú vec.
Lebo tá odpoveď nemusí byť v hlave!
Možno ju nájdeš, ba iste, v svojom srdci práve.
Z toho mi vychádza jednoduchá hláška:
nie vždy vieme priznať, že nám chýba láska.
Tá, ktorú chceme dávať, nie len prijímať.
Taká, čo ju od nás iní budú vnímať.
A keď sa pri plnom stole zamyslíš čo ti chýba,
nech to nie je láska. Tá nech v tebe býva!
Nataša
