Nebyť sám
Na úvod veršík kratučký:
mám pred očami matku, jasličky,
v nich leží dieťa tiché, nežné,
čo malo spasiť duše hriešne.
V českej telke – na ART-e, na terénke v Telgárte,
v Bratislave na ulici, či v Bíňovciach pri zvonici
život píše svoje deje (nech sa deje, čo sa deje);
v kútiku sa – potmehúd – tíško smeje.
Smeje ale nevysmieva, ruku, náruč podáva,
keď sa v srdci, duši stmieva
Budúcnosť nám otvára.
Nesmúť, Neplač, Nereptaj! Dopredu sa pozeraj!
Ak sa obzrieš, spomínaj!
Kde sme boli, čo sme boli, jak sme žili!
keď sme pili.
To je už čas minulý. Začali sme od nuly.
Dnes sme rôzne ďaleko,
- niekto je už pri dvadsiatke,
iný sotva pri desiatke.
To však vôbec neriešime.
Sme my na tom rovnako.
Žiadne alko nepijeme, dáme si len nealko.
Aj tak život píše deje.
Plné krásy denno-denne.
Sem-tam chvíľa beznádeje.
Na tú času neminieme.
Čas nečaká, čas je večný
Život však nie nekonečný.
Žime preto neustále, zavrhnime bôle, žiale!
Majme milý úsmev, lásku,
majme srdce na dlani!
Pre maminu, ocka, krásku
- pre všetkých, čo sú s nami.
Vianoce sú pred dverami
Otvorme ich dokorán.
Nech k nám vojde, koho chceme.
Nech už nikto nie je sám.
Vianočný JAS klub 19.12.2017 Nataša N.
