Ako Bratislavčania Lojzovi Slopanicovi za vyučenú dali

                Gde byuo, nebyuo, nedaleko od Šaštína v Gazárce v búrovém lesy, byuo jedno veličizné mraveňišťo. Ceuý rok v ňem byuo pusto, enem na týdeň od dvacátého do dacátého šestého augustav léta páňe dvatisíce pjet, ožiuo nevídaňe.
                Nascehovali sa doň mravenci až hen z Prešporka a zavédli na Záhorí nevídanú novotu – abstinenciu. Ináč vypadali jak ostatňí mravenci, nemjeli červené zadečky, ani zuaté sosáčky, enem ceuí svúj ostatní život nevypiui ani suzu alkohólu. To tak velkopánsky slopanici ríčú.
                Jak sa tak schádzajú, miučko si vykuádajú jak sa kerému vodzí, jak mu zdraví slúží, co nového v rodzine. Zavédli v mraveništi porádek, no jak sa temu ríče – disciplínu.
                Ráno vylézajú z pelechú a svoju schránku ťelesnú  mučá rozcvičkú. Ale to enem tí porádňejší. Zapuac pánbú, sú medzi ňima aj uenivci. To by tak vypadauo, aby šeci okrem teho, že sú pro ostatňích vzorem v nepicí trúnku, byui ešče aj príkladem v dodržáváňí deňího režímu. Aby byu v mraveňišti porádek a nezavládeu všeobecňí chaos, majú zavedené rajóny, keré stráží dobrá duša dňa.
                Po raňím hemžeňú mravenci sporádaňe zasednú do kolečka a vyprávjajú o svojích radoscách a staroscách. Veru, sem – tam aj suzička ukápne nad žalostným osudem. Oňi temu ríkajú skupinová terápia. Ceuému zhromážďeňú mravencú abstinentú velí Pedro Mravec – Šulákú. A nad dodržávaňím demogracie v mraveňišti dohlédá královná Vierka. To aby její dzeci neokúšali zesméknút sa na šikmú plochu, aby sa medzi sebú nerafali a tak dálej.
                Každý, aj ten najmenší a najmuadší mraveneček, má právo na svúj názor. To sú potem ohnivé debaty plné kyseliny mraveňčí. Ale ináče, žijú v pohodze.
                Tot Nataška, kvúliva temu, že si donésua puavky, tak sa byua vykúpat v tem sinicovém kvjece. Králem hríbárú sa stal Jožin. Nazbíral aspoň na jednu zelovú polévku.
                A právje táto pohoda vadziua Lojzovi Slopanicovi – známemu to šaštínskému ožralovi.
On si enem polehávau nedaleko mraveňišťa, pokukávau co sa v ňem deje a popritem si podzungávau. Nebyui mu po vúli, no jak sa temu ríče – zásady abstinencie.
                Až jeden ráz , ked tak tajňe očúvau debatu v mraveňišťi, dočul sa, že jakásik recidíva číhá na každého, gdo prestal pit. Očul o ňí už ňeco aj v televízori, aj chuapi v šenku vyprávjali o takéj hrozbje. Lojzek sa huboko zamysleu a v tej svojéj otrtúlénej huavje vymysleu plán. Nastražiu kolem mraveňišťa reklamní puagáty, pozvánky na okoštovky vín, na vinobraňí, porozhadzovau fuašky od drngalice a tak nápodobňe. Dzívau sa, esli mu ňegdo sedne na uep.
                Ale né a né. Mravenečky chodziui na výlety, ba aj na okuky do dzedziny. A do šenku ani noha! To tak ešče na kofólu a dost. Hňevauo to našeho Lojzka Suopanicu prenáramno. A že byu fiškus, začau podstrkovat rumové pralinky, čokouádky s príchucama, aby namlsau mravencú. No mravenci byui chytrí, oni nespadui z kredenca na huavu. Vjedzeli jaké na ňich číhá nebezpečí. A tak Lojzek zas nepochodziu.
                Ked šeci mraveňci za dúhých večerú sedávali u ohňa , očúvali ševelení potemňelého borového lesa a rozebírali radosci a strasci abstinencie, Lojza strácal náďej na úspjech.
                Jedného pjekného sunečného odpoledňa, ked Lojzo drímal v trávje pod kríčkem, vyrojili sa na ňeho šeci mravenci. Chuapci aj dzífčence dobídzali doňho, začaui ho ščípat, zlutováňá s ňím nemjeui a ked si sceu houý život zachovat, utekal preč co mu nohy a duša stačiui. Veru sa on v dzedzine nechváliu proč je taký opuchnutý a gde a jak sa mu to pritrafiuo. Na vjeky vjekú si zapamatovau, že do abstinentú sa rýpat neopuací.
No a naší obyvatelé mravenišťa klidňe zakončiui svúj týdenňí pobyt na Záhorí. Veru dúho naň nezapomenú. A nech im šecko co očuli a vidzeli súží k dobru, aby mjeli dost guráže pokračovat v mravňím živoce a abstinencii.
 
 
To šeckým za šeckých želajú šeci! 
 
Šaštín 20.- 26. august 2005