Výstup na Kráľovu hoľu (1948 metrov n/m) Terénna terapia Muráň 1998
O Kráľovej holi sa veľa hovorilo, len stále neboli vhodné poveternostné podmienky. Výstup sa odkladal. V kútiku duše som bola rada, lebo som sa trochu obávala, že ho fyzicky nezvládnem, na druhej strane som tušila, že nevyužitá príležitosť ma bude mrzieť a že nevyužitá šanca sa nikdy nevráti.
Blížil sa koniec terénnej terapie na Muráni. Prišiel za mnou: “bol by som rád, keby sme vyšli na Kráľovu hoľu spolu”. Rozhodla som sa ísť. Prvé kroky “do neznáma” boli až neznesiteľné. Nevedela som si nájsť vhodné tempo, rytmus krokov. Prudko stúpajúci chodník (síce nádherným lesom) bol neúprosný. Ťažko sa mi dýchalo a hlavou sa mi mihali myšlienky na návrat. Ako dlho ešte, raz musí byť koniec, kráčam iba 20 minút, mám pred sebou minimálne dve hodiny a 40 minút – vydržím? Musím.
Konečne na malej plošinke trocha oddychu. Rozprávame sa, vymieňame si svoje pocity, slniečko začína hriať, cítim sa uvoľnenejšie. O chvíľu pokračujeme. Lesný porast ustupuje, machový chodník vystriedali menšie a neskôr väčšie kamene. Sústreďujem sa na kroky, aby boli pravidelné, rovnomerne rozložené sily mi prinášajú istú pohodu. Po čase prestávam dávať pozor na chôdzu, myšlienky sa mi rozutekali do minulosti. Spomenula som si na začiatky svojej liečby, ktoré mi pripomenula práve táto cesta na Kráľovu hoľu. Začiatok, kedy som vôbec nemala predstavu o priebehu liečby, o jej konci a už vôbec nie o čase po liečbe. Začiatok, keď som tápala tiež po akomsi neznámom chodníčku, ktorý vôbec nebol schodný, ale ako cesta trvala dlhšie, prispôsobovala som sa, kráčala som istejšie, cieľ bol jasnejší.
Moje myšlienky prerušila zmenená panoráma. Les a kosodrevina sa celkom stratili, objavil sa holý, zatrávnený obrovitý kopec, cez ktorý sa valili oblaky. V momente sa ochladilo, rýchlo sme povyťahovali teplé bundy a na hlavu obliekli čapice. Napriek tomu, že sme boli rozhorúčení stálym stúpaním, studený vietor bol silnejší. Opäť sa mi kráčalo ťažšie, už odšliapané dve hodiny cesty bolo cítiť. V jednom okamihu, keď sa prevalili oblaky sme odrazu zazreli vysielač. Aký bol ozrutný! Len teraz som si začala uvedomovať, v akej sme výške. Trochu ma to povzbudilo, cieľ sa zreálnil.
Mrkla som na hodinky, do cieľa je ešte aspoň hodina! To snáď ani nie je možné! Veď vysielač vyzeral byť už tak blízko!
Kráčal pravidelným rytmom predo mnou, ja s odstupom, hladiac na monotónny pohyb jeho topánok, za ním. A zasa myslím na abstinenciu. Aj v abstinencii sa vyskytnú problémy, ktoré treba riešiť, starosti a ťažkosti, ktoré prináša bežný život. Vtedy si zvlášť pripomeniem, kto som, idem do klubu, zverím sa priateľovi, ktorému dôverujem. Z myšlienok ma vyrušil výkrik. “Poď sem rýchlo, ponáhľaj sa!” Vidím podávanú ruku, usilujem sa ju čo najrýchlejšie chytiť, aby som zistila, čo sa deje. A zistila som. Pohľad na zasnežený masív Vysokých Tatier v diaľke mi vyrazil dych. Sme v cieli. Oprela som si hlavu o jeho prsia a usedavo som sa rozplakala. Objal ma a tíšil. V tých niekoľkých sekundách mnou prebehlo niečo, čo sa dá len ťažko opísať. Krása, šťastie, láska, radosť. Možno aj víťazstvo nad sebou. Trúfam si tieto pocity prirovnať k šťastiu, ktoré som prežívala, keď som porodila dcérky. Vďaka, že som sa rozhodla pre vtedy neznámu, ťažko schodnú cestu, ktorá ma priviedla až sem.
Petra
